Faktom však je, že Ukrajina nenesie zodpovednosť za organizáciu masakru, ale za fatálne zlyhanie pri ochrane životov a za následné zlyhanie vo vyšetrovaní. Samotnú zodpovednosť za smrť civilistov súd neriešil, skonštatoval však neospravedlniteľné zapojenie proruskej propagandy a dezinformácie, ktoré predchádzali udalostiam. Súd konštatoval, že štátne zložky nedokázali včas zasiahnuť proti násilným zrážkam medzi proruskými a proukrajinskými aktivistami, pričom hasiči prišli k horiacemu Domu odborov s neospravedlniteľným 45-minútovým meškaním.
Vyšetrovanie potvrdilo, že obe strany konfliktu boli ozbrojené a k násiliu dochádzalo už hodiny pred požiarom. Prvé výstrely padli v centre mesta na ulici Hretska, kde ozbrojení proruskí aktivisti napadli pochod za jednotu Ukrajiny, čo si vyžiadalo prvé obete na životoch.
Počas následného obliehania Domu odborov sa strieľalo z oboch strán – z okien budovy smerom na dav, aj z davu smerom na okná, pričom Molotove koktaily hádzali útočníci aj obrancovia barikád. Polícia v tejto kritickej fáze fatálne zlyhala, keďže namiesto odzbrojenia radikálov pasívne prihliadala na eskaláciu násilia. Kľúčovou prekážkou pri hľadaní spravodlivosti sa stal útek hlavných aktérov do Ruskej federácie.
Medzi nimi bol najmä zástupca náčelníka odeskej polície Dmytro Fučedži, ktorý bol priamo zodpovedný za bezpečnosť v meste, no namiesto zásahu ho videli v blízkosti ozbrojených radikálov. Spolu s ním do Ruska ušli aj viacerí lídri proruského tábora, ktorí z budovy strieľali, v dôsledku čoho sa stali pre ukrajinskú justíciu nedosiahnuteľnými.
Samotný náčelník Fučedži bol v neprítomnosti odsúdený na 15 rokov väzenia. Rozsudok tak uzatvára dekádu trvajúci spor priznaním odškodného obetiam, no zároveň zdôrazňuje, že objektívne vyšetrovanie bolo od začiatku marené útekom podozrivých pod ochranu cudzieho štátu a následným zneužívaním tragédie na dezinformačné účely.
Druhou úrovňou príspevku je demagógia spojená s ukrajinským nacizmom a prenasledovaním ruskojazyčného obyvateľstva. Ide o naratív vyvrátený viacerými nezávislými organizáciami. Napríklad Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) explicitne odmietla prenasledovanie cudzojazyčného obyvateľstva zo strany Ukrajiny. Dokonca počas misie na Ukrajine boli členovia tejto organizácie obmedzovaní na pohybe a aj unesení v oblasti „vládou nekontrolovaných území Doneck a Luhansk“. V dobe, keď sa misia konala, si na daných územiach držalo sféru vplyvu Rusko. Podobné závery, ktoré vyvracali tvrdenia podobné tým, čo šíri Alex Szitás, potvrdili aj Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva alebo Rada Európy.
Treťou vrstvou sú nenávistné výroky aj voči niektorým politikom, ktorých Szitás priamo menoval. V tejto vrstve ide o dehumanizáciu oponentov s inou ideológiou.
Záver Európskeho súdu pre ľudské práva k tragickému prípadu v Odese; prípad Viačeslavova a ostatní vs. Ukrajina (str. 90):
Súd dospel k záveru, že žalovaný štát nezabezpečil začatie a vedenie účinného vyšetrovania tragických udalostí v Odese z 2. mája 2014, ktoré si vyžiadali životy príbuzných dvadsiatich piatich sťažovateľov a vystavili životy troch sťažovateľov nebezpečenstvu.
Súd preto zamieta predbežnú námietku vlády, ktorú predtým spojil s posúdením veci samotnej v tejto sťažnosti, a konštatuje porušenie procesnej zložky článku 2 Dohovoru.
