Sociálne siete zaplavuje naratív, ktorý udeľuje prezidentovi SR vymyslené právomoci. Tvrdenie začína článkom 102 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a rozvíja sa až po špekuláciu, že prezident by mohol odobrať premiérovi kompetencie v oblasti európskej agendy, nahradiť ho na samitoch Európskej rady, kde by mohol prijímať rozhodnutia, napríklad by súhlasil so zrušením slovenského práva veta v EÚ.
Toto všetko sa údajne dá dedukovať zo slov jedného z kandidátov na prezidenta v relácii televízie JOJ. Ak sa na to pozrieme bližšie, zistíme, že ide väčšinou len o prekrúcanie a domýšľanie autora príspevku v štýle „čo by bolo, keby bolo“.
Zdroj manipulácie: https://www.facebook.com/ChmelarEduard/posts/pfbid0BCUxqpEQfVSAM4aW9Z
AKO JE TO V SKUTOČNOSTI
V diskusii kandidát uviedol, že v prípade víťazstva nechce byť len nečinným aktérom, ale aktívnym prezidentom a naplno využiť kompetencie, ktoré mu vyplývajú z Ústavy SR, vrátane reprezentovania krajiny navonok, čo plánuje využiť v prospech občanov.
• Ústavný právnik Radoslav Procházka pre nás povedal: „Tvorba zahraničnej politiky je primárne doménou vlády a ministerstva zahraničných vecí, v istom rozsahu a za istých podmienok sa na nej podieľa aj Národná rada SR. Prezident má v oblasti zahraničnej politiky právomoc obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na preskúmanie ústavnosti medzinárodnej zmluvy a právomoc dojednávať a ratifikovať medzinárodné zmluvy, čo je právomoc, v rámci ktorej nerozhoduje o obsahu medzinárodnej zmluvy, ale len potvrdzuje to, čo dohodla vláda a schválil parlament. Akákoľvek zmena smerom k posilneniu prezidentských právomocí v oblasti zahraničnej politiky by si vyžadovala zmenu ústavy“.
• Vyjadrenie iného právnika: „Hlava štátu by v tejto oblasti skutočne mohla by „aktívnejšia“. Nešlo by však o nič protiústavné - text ústavy explicitne predpokladá, že prezident bude zastupovať Slovenskú republiku navonok. To sa nemusí týkať iba bežných zahraničných návštev, ale aj rokovaní v rámci úniových či medzinárodných orgánov.“
• Zrušiť právo veta je zložitý proces, do ktorého by sa museli zapojiť Európska rada, Európska komisia, národný parlament a vláda. Navyše, návrh by museli ratifikovať všetky členské štáty podľa pravidla jednomyseľnosti.
