Nespochybniteľné historické fakty sa miešajú s emočnými poznámkami a vyvolávajú dojem, že spoločnosť Pfizer má kontinuálnu zodpovednosť za škandál, ktorý sa udial 40 rokov predtým, ako Pfizer kúpil zvyšky pôvodnej firmy. Zamlčiava sa pritom pozitívne dôsledky celej aféry. Práve na základe tejto tragédie sa totiž zásadne a navždy zmenilo testovanie, posudzovanie a schvaľovanie nových liekov nielen v USA, ale aj na celom svete.
Príbeh Frances Oldham Kelseyovej je jedným z najdôležitejších momentov v dejinách modernej medicíny. Ukazuje, že jeden zásadový človek v kontrolnom úrade (FDA) dokáže zastaviť katastrofu, ak uprednostní vedecké dôkazy pred tlakom korporácií a politikov. Vďaka jej pochybnostiam o bezpečnosti talidomidu sa v USA nenarodili tisíce detí s ťažkými deformáciami, ako sa to, nanešťastie, stalo v Európe. Škandál odhalil obrovské diery vtedajšej legislatívy. Dovtedy firmy nemuseli dokazovať, že liek je bezpečný pre plod. Tragédia viedla v USA k prijatiu tzv. Kefauverovho-Harrisovho dodatku (1962). Ten radikálne sprísnil pravidlá – firmy musia predložiť nezvratné dôkazy o bezpečnosti aj účinnosti lieku ešte pred jeho registráciou.
Pôvodná firma Richardson-Merrell sa v roku 1980 zlúčila do Richardson-Vicks, ktorú v roku 1985 kúpil Procter & Gamble a od neho následne v roku 2000 cez spoločnosť Warner-Lambert odkúpil farmaceutické divízie Pfizer.
Pred rokom 1962 (Kelseyová) musel štát dokázať, že liek je nebezpečný, aby ho stiahol. Dnes musí firma dokázať, že je bezpečný, aby ho mohla predať. To je zásadný rozdiel, ktorý nás chráni pred chybami minulosti.
