Po druhej svetovej vojne vznikli v Európe 2 pakty – NATO, ktorého súčasťou boli liberálnodemokratické západné krajiny. Reakciou na túto organizáciu bol vznik druhého paktu, ktorý sa volal Varšavská zmluva, spadajúci pod kontrolu ZSSR. Po zániku ZSSR vznikla Ruská federácia.
Práve tento východný pakt sa rozhodol, že v noci z 20. na 21. augusta 1968 napadne Československú socialistickú republiku. Medzi hlavné príčiny patrila nespokojnosť a výhrady k udalostiam v Československu. V danej dobe bol zvolený do ústredného výboru (ÚV) KSČ Alexander Dubček, ktorý sa snažil o liberalizáciu režimu – napríklad menšia cenzúra, sloboda cestovania alebo povolenie na činnosť nekomunistickým subjektom.
Netreba zabúdať, že vojská Varšavskej zmluvy prišli po liste, v ktorom bola uvedená žiadosť o „skutočnú pomoc a podporu všetkými prostriedkami“. K hlavným signatárom tejto kolaborantskej písomnej správy patril Vasil Biľak, ktorý sa dokonca na jednom z nočných zasadaní ÚV KSČ pokúšal o to, aby tento agresívny útok zo strany Sovietov bol prijatý ako pomoc pri obrane socialistického zriadenia v Československu. Tento návrh nakoniec predsedníctvo ÚV KSČ neprijalo a dokonca aj odsúdilo.
V dôsledku tejto „bratskej pomoci“ zahynulo minimálne 108 Čechoslovákov. Vďaka najznámejšiemu kolaborantovi minulého režimu sa sovietski okupanti zdržali na území Československej socialistickej republiky až do roku 1991 a počas rokov okupácie tu bola nastolená silná normalizácia. Demokratizačné procesy sa začali až od roku 1988 Sviečkovou manifestáciou a dotiahnuté do úspešného konca boli práve vďaka známemu 17. novembru 1989.
