Poznáte video zo senátneho výboru – útočný tón, dramatická hudba a titulok oznamujúci, že niekto niekomu konečne povedal pravdu do očí, niekto im to „natrel“. Séria konfrontácií medzi americkým senátorom Random Paulom a dlhoročným šéfom zdravotníctva Anthonym Faucim sa stala príkladom toho, ako sa pomocou vybraných komunikačných trikov dá pred kamerami vytvoriť dojem odhalenia veľkého tajomstva – konšpirácie, toho, čo nám „elity“ dlho tajili, ale my, vyvolení, sme to už vedeli. Spor vlastne nie je o odbornosti, aj keď oftalmológ Rand Paul a imunológ Anthony Fauci sú obaja lekári. Senátor je od 2010 už viac politik ako doktor a 85-ročný Fauci sa i na dôchodku venuje medicíne tak ako celý svoj profesijný život.
Tento spor nevznikol zo dňa na deň. Senátor Paul budoval svoju politickú agendu na vytrvalom niekoľkoročnom tlaku voči Faucimu. A keď niekto opakovane a dlhodobo označuje konkrétnu osobu za vinníka, divák podvedome nadobúda pocit, že na tom musí byť niečo pravdy, alebo diváka zneistí tým, že pravda je niekde „uprostred“. Využíva sa tým hlboký psychologický efekt, keď ľudia prirodzene reagujú na príbeh odvážneho bojovníka, ktorý sa postaví vysoko postavenému úradníkovi. V momente, keď pýtajúci sa vyhlási, že druhú stranu priprel k stene, divák zažíva pocit zadosťučinenia bez ohľadu na to, či zaznel jediný reálny dôkaz.
Pýtajúci sa politik do sporu nevstupoval s cieľom zistiť skutočný stav vecí, ale potvrdiť vopred pripravený príbeh o tom, ako Fauci financoval nebezpečné čínske laboratórium vo Wu-chane a spôsobil pandémiu. Akékoľvek dáta či stanoviská o prirodzenom pôvode vírusu, ktoré tomuto scenáru odporovali, boli ignorované. Namiesto hľadania faktov zaznievali sugestívne obvinenia a otázky formulované tak, aby vyvolali dojem, že pýtajúci sa už poznal pravdu a obvinený sa len vyhovára.
Ukážkou tejto stratégie bolo vyťahovanie starých archívnych videí bez pôvodného kontextu alebo zverejňovanie súkromných denníkových zápiskov priamo počas vyostrovania kampane. Zverejnenie osobných poznámok malo v médiách vyvolať senzáciu a dojem odhalenia tajného sprisahania, hoci v skutočnosti neobsahovali žiadne usvedčujúce dôkazy o klamstve, ale len opisy osobných pocitov z vyhrotenej politickej atmosféry a vyhrážok. Rovnako účinne fungovalo vyvolávanie dojmu tajných finančných provízií od farmaceutických firiem, kde boli štandardné legislatívne postupy pri štátnych patentoch pred kamerami prezentované ako skrytý konflikt záujmov. K celkovému zmätku prispela aj zámena pojmov, keď sa presné odborné definície posúvali do všeobecnej roviny a striktné dodržiavanie predpisov potom pred nezaujatým divákom vyzeralo ako obyčajné slovičkárenie, zatĺkanie a výhovorky.
Keď sa z odborného sporu stane osobná kampaň, končí to v slepej uličke. V politickom divadle je naratív vystavaný bezchybne: ak odborník odpovedá vecne a technicky, je obvinený zo zatĺkania a je platený ešte väčším zlom – „farmafirmami“. A ak sa pred pripravenou pascou ohradí využitím ústavného práva nevypovedať, je okamžite označený za niekoho, kto pohŕda úradmi.
Emočne nabité krátke video si síce pozrú milióny ľudí, no realita stála na úplne iných základoch. Nezávislí odborníci a genetici opakovane potvrdili, že vírusy skúmané v rámci spomínaných grantov boli od nového koronavírusu geneticky natoľko vzdialené, že z nich nový vírus nebolo možné vytvoriť. Anthony Fauci vo svojich odpovediach nevychádzal zo svojho osobného názoru, ale z odborného konsenzu drvivej väčšiny svetovej vedeckej komunity. Napokon ho otvoreným listom podporilo viac ako 150 lekárov, vedcov – odborníkov.
Pocit, že sme boli svedkami veľkého odhalenia, je tak často len výsledkom premyslenej komunikácie. Skutočné fakty sa neodhaľujú hlasným prekrikovaním pred kamerami ani útočnými otázkami, ale overiteľnými dátami a výskumom.
