Spájanie ukrajinskej štátnosti výhradne s obdobím po roku 1991 ignoruje jej kontinuitu. Prvým kľúčovým pilierom bol Kozácky hetmanát (Vojsko Záporožské) z roku 1648 – samostatný štátny útvar s vlastným plukovým zriadením, súdnictvom a vojskom, ktorý Ruská ríša v 18. storočí postupne zlikvidovala. Druhým zásadným míľnikom bolo vyhlásenie úplnej štátnej nezávislosti Ukrajinskej ľudovej republiky 22. januára 1918 v reakcii na boľševický prevrat. Tento štátny útvar existoval do roku 1921, kým nepodľahol vonkajšej agresii.
Tvrdenie o „umelom dialekte“ vyvracia vývin ukrajinskej literatúry aj cárske represie. Dnešnú spisovnú ukrajinčinu zo živého ľudového jazyka stredného Naddneperska stabilizovali Ivan Kotľarevskyj dielom Eneida (1798) a Taras Ševčenko zbierkou Kobzar (1840). O samostatnosti reči svedčia aj prísne cárske dekréty ako Valujevov obežník (1863) či Emský ukaz (1876), ktoré tlač a vzdelávanie v ukrajinčine prísne zakazovali. Šlo o rovnakú rusifikačnú politiku, akou po povstaniach v rokoch 1831 a 1863 potláčali aj poľský jazyk. Ak by ukrajinský jazyk neexistoval, štátna moc by nemala dôvod vydávať celoplošné zákazové dekréty.
Osobitosť Ukrajincov jednoznačne uznávali aj významné osobnosti slovenskej a českej inteligencie 19. storočia. Pavel Jozef Šafárik ich už v roku 1842 v diele Slovanský národopis vyčlenil ako samostatnú vetvu, hoci Ján Kollár ich vnímal len ako súčasť jedného ruského kmeňa. Kým sklamaný Ľudovít Štúr na sklonku života v spise Slovanstvo a svet budúcnosti podľahol vízii ríše pod vládou Petrohradu, iní obrodenci vnímali realitu triezvejšie. Karel Havlíček Borovský či František Ladislav Rieger výslovne uznávali samostatný ukrajinský národ aj jazyk. Borovský po pobyte v Rusku a Haliči v roku 1846 pomenoval, že Rusko často nazýva všetko ruské slovanským, aby si to mohlo prisvojiť, a upozorňoval, že bez odčinenia krivdy spáchanej na Ukrajincoch nie je možný trvalý mier.
Moderná historiografia aj odborné výskumy potvrdzujú, že spochybňovanie ukrajinskej identity je len recykláciou storočných argumentov cárskej administratívy. Fakty z histórie, lingvistiky aj medzinárodného práva jednoznačne potvrdzujú prirodzenú kontinuitu ukrajinského národa a jeho nespochybniteľný nárok na vlastný štát, jazyk a sebaurčenie.
