Medzi dezinformačnými skupinami sa dlhodobo zdieľa príspevok, ktorý zverejnil aj Štefan Harabin. Za necelý deň dosiahol cez 2200 lajkov a takmer 600 zdieľaní. Obrázok naznačuje, že situácia Volodymyra Zelenského je porovnateľná so situáciou Muammara Kaddáfího, Saddáma Husajna alebo Usámu bin Ládina. Aká je však realita? Sú tieto situácie skutočne porovnateľné a čaká Zelenského rovnaký osud?
Muammar Kaddáfí
Dostal sa k moci v roku 1969. Do roku 2003 mala jeho vláda nepriateľské vzťahy s USA a niektorými západnými krajinami. Po roku 2003 však jeho vláda oznámila ukončenie programov zbraní hromadného ničenia a obmedzenie raketových kapacít. Na znak dobrej vôle USA začali postupne rušiť sankcie voči Líbyi, obnovoval sa obchod a rozvíjala sa spolupráca vrátane bezpečnostnej a protiteroristickej spolupráce, čo viedlo k zlepšeniu diplomatických vzťahov.
Ako to teda bolo s dodávkami zbraní? Nie samotné NATO, ale niektoré západné krajiny začali s Líbyou obchodovať aj v oblasti vojenskej techniky. Napríklad francúzska spoločnosť EADS uzavrela v roku 2007 kontrakt na predaj protitankových rakiet. Taliansko a Spojené kráľovstvo predávali obrnené vozidlá, vojenské vrtuľníky a ďalší vojenský materiál. Obchod so zbraňami v obmedzenejšom rozsahu obnovili aj USA. NATO ako organizácia však vojenskú techniku Kaddáfího vláde nedodávalo.
V roku 2011 sa začali protesty proti Kaddáfího režimu. Ľudia boli nespokojní s jeho diktatúrou a požadovali väčšiu politickú slobodu. Krajinu zároveň trápili dlhodobé problémy, ako nezamestnanosť, korupcia a nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Kaddáfího režim reagoval násilím, na čo nadviazala reakcia OSN. Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu č. 1973, ktorá schválila všetky potrebné opatrenia na ochranu civilistov.
Táto zmena prístupu voči Kaddáfího režimu teda nebola bezdôvodná. Aj keď je legitímne pýtať sa, či NATO neprekročilo rámec mandátu, ktorého cieľom bola ochrana civilného obyvateľstva. Ku koncu povstania NATO zaútočilo na konvoj, v ktorom sa nachádzal Kaddáfí, keď sa pokúšal utiecť zo Syrty. Povstalci ho našli po útoku na konvoj, zajali ho, mučili a napokon zabili. Kaddáfího teda nezabilo priamo NATO alebo USA, ale líbyjskí povstalci.
Saddám Husajn
Stal sa prezidentom Iraku v roku 1979. V roku 1980 Irak napadol Irán, pričom USA začali podporovať Irak v tomto konflikte. Podporovali ho napriek tomu, že vedeli o jeho zločinoch a používaní chemických zbraní proti Iránu. Reaganova vláda sa obávala víťazstva Iránu a rozšírenia jeho vplyvu. Podpora zahŕňala diplomatické vzťahy, spravodajskú pomoc a ekonomickú pomoc.
Boli Iraku dodávané zbrane? Podľa správy amerického vládneho kontrolného úradu GAO z roku 1994 Pentagon od roku 1967 neuskutočnil žiadny predaj Iraku v rámci programu priamych vládnych vojenských predajov. Od roku 1980 USA vo všeobecnosti odmietali vydávať licencie na komerčný vývoz vojenského vybavenia do Iraku, s určitými výnimkami.
To však neznamená, že Irak nedostal žiadne vojensky využiteľné vybavenie. V rokoch 1983 – 1990 boli schválené aj niektoré vývozné licencie na obranné položky v hodnote približne 48 miliónov dolárov, prevažne na komunikačné zariadenia. Okrem toho USA v rokoch 1985 – 1990 schválili licencie na vývoz tovaru dvojakého použitia v hodnote približne 1,5 miliardy dolárov. Tento tovar zahŕňal napríklad počítače, priemyselné stroje a civilné vrtuľníky. Niektoré z týchto technológií mohli mať aj vojenské využitie. Nešlo však o vojenskú techniku.
A prečo ho zrazu prestali podporovať? V roku 1990 Husajn zaútočil na Kuvajt, čo malo za následok, že Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu č. 661, ktorá zaviedla sankcie a embargo voči Husajnovmu režimu. V marci 2003 USA viedli inváziu do Iraku, ktorá zvrhla Husajnov režim. NATO ako organizácia však o invázii nerozhodlo a nebolo jej organizátorom – jednotlivé členské štáty mali rozdielne postoje.
A kto bol nakoniec zodpovedný za jeho smrť? Americkí vojaci Husajna zajali v decembri 2003. Následne ho odsúdil iracký vysoký trestný tribunál za zločiny proti ľudskosti a 30. decembra 2006 ho popravili obesením na základe rozsudku irackého súdu. Popravu teda vykonali iracké orgány, nie NATO ani USA.
Usáma bin Ládin
Bol saudský občan. Protisovietsky odboj podporoval z vlastných zdrojov, pričom budoval sieť dobrovoľníkov. V roku 1979 vyslal Sovietsky zväz armádu do Afganistanu na podporu komunistického režimu. V dôsledku toho začala CIA poskytovať afganským povstaleckým skupinám rozsiahlu pomoc, ktorá zahŕňala zbrane a spravodajské informácie. Táto pomoc prúdila prevažne cez Pakistan. Usáma bin Ládin teda nebol preukázateľne podporovaný CIA, a tým ani USA alebo NATO.
Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 sa Usáma bin Ládin stal cieľom USA a v rámci uplatnenia článku 5 Severoatlantickej zmluvy sa do konfliktu zapojilo celé NATO. Členské štáty následne poskytovali rôzne formy podpory, no nie všetky sa zapojili do rovnakých vojenských operácií. Dňa 2. mája 2011 ho americké špeciálne jednotky zabili počas zásahu v pakistanskom meste Abbottábád.
Sú tieto situácie porovnateľné so situáciou Volodymyra Zelenského? Nie.
Volodymyr Zelenskyj je prozápadne orientovaný prezident Ukrajiny, ktorý sa dostal k moci v demokratických voľbách. Nevládne ako dlhoročný diktátor. Na Ukrajine sa počas vojnového stavu nemôžu konať prezidentské voľby, pričom Zelenskyj opakovane deklaroval ochotu usporiadať ich za určitých podmienok vrátane bezpečnostných záruk a prímeria. Proti protestujúcim na Ukrajine nepoužíva vojenskú silu. Nebojuje proti ukrajinským povstalcom, ale proti ruskému agresorovi. Nepoužíva chemické zbrane ani nijakým spôsobom nebojuje proti západným či iným krajinám. Je spojencom Západu a teda aj Európskej únie.
