Imrich Karvaš sa v roku 1939 stal guvernérom Slovenskej národnej banky, hoci boli známe jeho antifašistické postoje v podobe otvorenej kritiky arizácie a deportovania slovenských občanov. Jozef Tiso na tejto nominácii trval pre jeho skúsenosti a odborné znalosti v monetárnej a hospodárskej politike, ktoré v danej dobe mal málokto. Do protifašistického odboja sa zapojil už v roku 1943 a jeho úlohou bolo zaisťovať po hospodárskej stránke Slovenské národné povstanie. Počas bombardovania Bratislavy v júni 1944 nariadil presunúť zo Slovenskej národnej banky do pobočiek v Banskej Bystrici a Ružomberku zhruba 3 miliardy korún, ktoré mali byť k dispozícii práve povstalcom.
Po tom, ako gestapo odhalilo jeho činnosť a napojenie na antifašistických povstalcov, ho v roku 1944 zatkli v jeho vlastnom byte. Následne bol prevezený do koncentračných táborov Flossenbürg, Dachau, Innsbruck a Niederdorf, z ktorých sa v roku 1945 vrátil v kritickom stave: mal trvalé poškodenie oka, epilepsiu a ťažké psychické traumy. V tom istom roku bol zbavený všetkých obvinení. Imrichovi Karvašovi sa dostalo pocty až po jeho smrti. V roku 1991 mu vtedajší prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václav Havel udelil Rad Tomáša G. Masaryka in memoriam za jeho zásluhy o demokraciu a ľudské práva. Neskôr mu bola udelená aj Zlatá pamätná medaila in memoriam od Ekonomickej univerzity v Prahe a od roku 1999 je po ňom pomenovaná Cena profesora Imricha Karvaša, ktorá sa udeľuje absolventom Ekonomickej univerzity v Bratislave za najlepšie obhájenú diplomovú prácu a najlepšiu obhájenú dizertačnú prácu.
Szitás sa pravdepodobne rozhodol šíriť klamstvá o tejto osobnosti bojujúcej proti fašizmu kvôli jeho vnučke, ktorá je politicky aktívna. Zjavne sa ju snaží zdiskreditovať hľadaním fiktívnej spojitosti jej predkov s hnutím, ktoré sa spája s tým najhorším, čo človek mohol vykonať.
