V železničnom vozni v Compiègneskom lese bolo podpisom zástupcov dohodových mocností a Nemecka dojednané vojenské prímerie, ktoré ukončilo boje na západnom fronte. Nešlo však o mierovú zmluvu, ale o dohodu upravujúcu zastavenie nepriateľstva a ďalšie podmienky prímeria.
Ostatné ústredné mocnosti pritom uzavreli prímeria už skôr. Bulharsko 29. septembra, Osmanská ríša 30. októbra a Rakúsko-Uhorsko 3. novembra 1918.
Právne ukončenie vojnového stavu nasledovalo až s odstupom mesiacov a rokov prostredníctvom mierových zmlúv. Pre Nemecko nadobudla Versaillská zmluva platnosť 10. januára 1920. Rakúsko podpísalo Saintgermainskú zmluvu v septembri 1919, Maďarsko Trianonskú zmluvu v júni 1920 a mierové usporiadanie s Tureckom priniesla až Lausannská zmluva podpísaná v roku 1923. Spojené štáty americké dokonca Versaillskú zmluvu neratifikovali a vojnový stav s Nemeckom ukončili vlastnou rezolúciou až v roku 1921.
Predstava, že po 11. hodine 11. novembra 1918 zavládol v Európe okamžitý pokoj, nezodpovedá realite. Hoci prímerie ukončilo boje na západnom fronte, na mnohých jeho úsekoch sa strieľalo až do posledných sekúnd. Stovky vojakov padli v zbytočných lokálnych útokoch len pár minút pred stanoveným termínom.
V strednej, južnej a východnej Európe sa rozpadom veľkých impérií vytvorilo mocenské vákuum, ktoré sprevádzali nové regionálne konflikty. Nasledovala poľsko-sovietska vojna, pokračovala ruská občianska vojna, ozbrojené zápasy o hranice novovzniknutého Československa, maďarsko-rumunská vojna či grécko-turecký konflikt. Hoci išlo o samostatné konflikty, mnohé priamo súviseli s dôsledkami prvej svetovej vojny. Násilie a neistota na viacerých územiach pretrvávali ešte roky po podpise prímeria, v niektorých prípadoch až do roku 1923.
Jednou z najnebezpečnejších dezinformácií medzivojnového obdobia sa stal takzvaný mýtus o noži do chrbta (Dolchstoßlegende). Nemecké vojenské velenie na čele s generálmi Paulom von Hindenburgom a Erichom Ludendorffom na jeseň 1918 dobre vedelo, že armáda je vojensky vyčerpaná a jej situácia je neudržateľná. Boli to práve vojenské špičky, ktoré naliehavo požadovali od politikov okamžité rokovania o prímerí.
Po podpise prímeria však odmietli prijať zodpovednosť za porážku. Zrodila sa účelová dezinformácia, že nemecká armáda nebola porazená na bojisku, ale bola zradená zvnútra – demokratickými politikmi, socialistami a židovským obyvateľstvom.
Tento mýtus pomohol vojenskému veleniu preniesť zodpovednosť za porážku na civilných politikov a podkopával dôveru v demokratické inštitúcie. V podmienkach neskoršej hospodárskej krízy a politickej nestability vytvoril podložie pre nacistickú propagandu. Adolf Hitler tento pocit krivdy a zrady využil ako jeden z nástrojov svojho vzostupu k moci.
Ukončenie prvej svetovej vojny a následný vývoj Európy ponúkajú zásadné varovanie pre súčasnosť. Zastavenie bojov ešte automaticky neznamená vytvorenie trvalého mieru. Ten si vyžaduje nielen politické dohody, ale aj bezpečnostné záruky, rešpektovanie medzinárodného práva a mechanizmy, ktoré zabránia obnoveniu agresie.
Dejiny medzivojnového obdobia ukázali dve nebezpečenstvá. Mier, ktorý porazení vnímajú ako nespravodlivý a ponižujúci, môže podporovať revanšizmus a radikalizáciu spoločnosti. Naopak, politika ústupkov voči agresívnym režimom môže vytvárať presvedčenie, že hrozbami a vojenskou silou možno dosahovať politické a územné zisky. Versaillský systém a neskoršia politika ústupkov voči nacistickému Nemecku ukázali, aké nebezpečné môžu byť oba tieto prístupy.
Či už ide o ruskú agresiu proti Ukrajine, alebo akýkoľvek iný ozbrojený konflikt, prísľuby rýchleho mieru za cenu nespravodlivých ústupkov a bez dôveryhodných bezpečnostných záruk môžu vytvárať podmienky pre ďalšiu vojnu. Ak medzinárodné spoločenstvo akceptuje mier založený na diktáte sily, autoritárski lídri môžu získať signál, že agresia sa vypláca.
Trvalý mier nevzniká iba zastavením paľby a odložením zbraní. Vyžaduje si rešpektovanie práva, dôveryhodné bezpečnostné záruky a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi štátmi.
